Volám sa Dianne Vitkus a toto je môj príbeh

Približne pred dvoma rokmi sa môj život otočil o 180 stupňov. Každodenná realita, akú som poznala, sa v sekundách skončila. Práve som mala za sebou štvordňovú záťaž 12-hodinových zmien ako asistentka chirurgického lekára v Syracuse v štáte New York. Bola to moja vysnívaná práca.

Inšpiroval ma môj strýko, ktorý pracoval ako zubný chirurg. Mojou prácou bolo asistovať na operačnej sále a monitorovať starostlivosť o pacienta po operácii. Po práci som prišla domov a zvalila sa na gauč. Keď som sa pozrela von oknom, uvidela som nádherný západ slnka. Chcela som ale lepší výhľad a vychutnať si teplý letný večer na príjemnom mieste. Vzala som si deku a vyliezla po rebríku na strechu. Sledovala som, ako sa slnko jemne vnára za obzor a ako sa zotmelo, na nočnej oblohe ma potešili prvé hviezdy. Počas mojej cesty naspäť dole takmer štvormetrovým rebríkom som sa pošmykla a dopadla na betónovú podlahu podo mnou.

Ako som ležala na chrbte, pocítila som okamžitú silnú bolesť v pravom ramene a naivne som si pomyslela: „Toto ma ráno celkom zabolí.“ Bolo mi trochu zvláštne, že ma nič iné nebolelo. No ako som sa pokúsila posadiť, uvedomila som si prečo... Od hrude nadol som nič necítila a nedokázala som ničím pohnúť. V momente som vedela, že môj život už nikdy nebude taký, ako predtým.

Ubehlo asi 30 minút, kým ma niekto našiel a zavolal záchranku, takže som mala čas pripraviť sa na ten chaos a neistotu, ktorá prichádzala. 30 minút spomínania na mojich 28 rokov života. 30 minút na premýšľanie o tom, ako privilegovaný bol môj život až do tohto momentu. Využila som ho naplno? Čo som mohla urobiť úplne inak?

Nebolo to tak dávno, čo som nastúpila do práce po rokoch štúdia. Bolo to všetko na nič? Budem môcť ešte niekedy operovať? Na moje prekvapenie som aj napriek všetkým týmto myšlienkam zostávala pokojná. Vedela som, že sloboda a kontrola, ktorú som predtým mala nad svojím životom, bola náhle preč. Boj alebo panika by bolo mrhanie energie. Jediné, čo som mohla robiť, bolo zhlboka sa nadýchnuť a čakať, kým sa všetko zmení.

Na pohotovosti mi povedali, že som si pri páde zlomila pravú lopatku a prepichla pľúca. Potrebovala som nielen operáciu zlomeného krku, ale aj dýchacie a vyživovacie hadičky, prístroj na dýchanie a neskôr tracheotómiu. Strávila som štyri týždne na jednotke intenzívnej starostlivosti v Syracuse.

Ani na chvíľu som si však nepomyslela, že to nedám – na to som až príliš tvrdohlavá! Hľadiac späť, uvedomujem si, že som každým dňom bojovala o život. Hneď, ako sa môj stav stabilizoval, ma premiestnili do rehabilitačného centra Spaulding v Bostone, kde som strávila dva mesiace intenzívnej ústavnej rehabilitácie.

Od osemnástich rokov som žila s cukrovkou typu jeden, takže som poznala nepriazeň osudu. Počas rehabilitácie som sa rýchlo naučila, že táto nepriazeň je niečo, čo sa dá prekonať. V tom úsilí je potrebné vytrvať. Viem, že budem bojovať každý deň – nie je to moja voľba. Ale môžem si zvoliť, či chcem zápasiť s odporom a trápením alebo s láskou a smiechom. Totižto, keď bojuješ spolu s láskou a smiechom, dni sú o niečo menej náročné.

Môj optimizmus a vytrvalosť rástli športom a súťažami. Vyrástla som pri robení troch rôznych športov a na škole som hrala lakros. Aj po vysokej škole som zostávala aktívna, zapísala som sa na vysoko intenzívne intervalové tréningy (HIIT), behala som maratóny, bicyklovala som a pravidelne chodila na turistiku. Každé atletické snaženie malo určité prekážky, no teraz je to chuť do života, ktorá ma ženie vpred, bez ohľadu na neúspechy.

Mám okolo seba neuveriteľnú podporujúcu komunitu – sú mojou najväčšou záchranou. Dokonca úplní cudzinci povzbudzovali mňa a moju rodinu, posielali pozdravy, kvety a balóny, darovali peniaze, pripravovali jedlá. Cítim neskutočnú pokoru. Možno nemôžem chodiť, no títo ľudia mi pomáhajú vstať. Raz budem môcť chodiť a ten návrat bude oveľa silnejší vďaka láske, smiechu a šťastiu, ktoré stále dosahujem na tomto vozíku.

Ako povedal Chris Norton: „Šťastie sa nemeria krokmi. Meria sa vzťahmi, ktoré tvoríš, a vzťahmi, ktoré udržiavaš.“ Bola to práve snaha oplatiť láskavosť mojej komunity, ktorá ma posúvala vpred cez moje uzdravenie.

Ako ubiehali mesiace, moja nádej na obnovenie citu a pohybu pod úrovňou môjho zranenia sa pomaly vytrácala. Nechcela som mať vysoké očakávania a neskôr byť sklamaná. Ale keď som sa dopočula o Wings for Life a o všetkom tom úspešnom výskume a klinických štúdiách, ktoré financujú, moja nádej opäť vzplanula.

Wings for Lige World Run je dôležitou súčasťou poslania nadácie nájsť liečbu poranenia miechy. Každý bežec, vozíčkar a chodec na celom svete nás 8. mája dostáva bližšie k vytúženému  cieľu. Všetky vstupné poplatky a každý príspevok putuje na špičkový výskum miechy.

Prispej teraz alebo sa zaregistruj a pripoj sa k tejto úžasnej komunite.